- Jakého ja mám brata,

- Do pí.., držal si vreckovku pred krvavým nosom, debil zaostalý-, jačal na plné hrdlo. „Bráško“ za ním utekal, v ruke hnedú aktovku, snažil sa ho upokojiť. Prišli na zástavku, prestala som tlačiť kočík a pozerala som sa na nich. Starší chlapec ma zaregistroval, rozzúril sa ešte viac a začal znovu jačať: - tečie mi krv, strhol zo seba bundu aj s vakom a šmaril ich do kúta, fúúj celý som od krvi – a papierovou vreckovkou sa snažil zastaviť si tečúcu krv z nosa. – Ty debil! -, počastoval bratovu snahu pomôcť mu nadávkou. Na začiatku, keď som počula len hrozný krik, tak mi hlavou prebehli články o násilí v škole, potom som si vydýchla, vyzeralo to len na –malú nehodu – no a nakoniec som zvažovala pomoc chlapcovi ale vývoj situácie ma odradil. Tí dvaja rozhodne nevyzerali ako bratia, aspoň nie ako vlastní. Nielen vo výzore ale aj v oblečení. Mladší brat v obnosenej bunde...  Začala som znovu tlačiť kočík. Veľký „kápo“ sa trochu upokojil, lebo keby nie...tak by mal naozaj dôvod na plač. Nechala som ich tak, nech si to doriešia sami.